Autor: Anikó Mituchová
Cesta k diagnostike mojej staršej dcéry bola pomerne dlhá a kľukatá. Rovno odpoviem na bežnú otázku rodičov: Má zmysel dať moje dieťa otestovať? Jednoznačne áno. Zmenilo to celý život našej mladej rodiny - a rozhodne k lepšiemu!
Pridajte sa ku mne na mojej ceste, kedy som postupne zisťovala, čo sa s mojím dieťaťom vlastne dialo. Vtedy som to nevedela správne pomenovať, o intelektovom nadaní som nikdy nepočula. Rodinu som strašila slovami o autizme a všetci mi to vyvracali. „Nemáš pravdu, mýliš sa! Je úplne „normálna“! Preháňaš to! Nevymýšľaj si tie diagnózy!“ Zaujímavé je, ako ľudia odmietajú priznať pravdu, ktorú majú rovno pred očami. Najskôr som si myslela, že moja Emmka by mohla mať Aspergerov syndróm. Nakoniec sa z toho vykľulo intelektové nadanie. Dnes má 7 rokov, je druháčka a chodí do školy pre nadané deti. Od januára 2025 prečítala 147 kníh, 90 % z toho celkom sama. Hrubé romány. Viem to, pretože si o tom vedie podrobné záznamy. A nežartujem, aj keď mi nikto neverí. 🙂
Emmka sa narodila veľmi rýchlo. A ako sa slečna narodila, tak aj žije. Intenzívne, s maximálnym nasadením, naplno. Jej príchod na svet bol pre mňa až šokujúci. Bolestivý, ale veľmi rýchly. Aj prvé prisatie bolo sebavedomé, akoby Emmka presne vedela, čo má robiť. Odkedy medzi nás prišla, mala som zvláštny pocit, že má celú situáciu pod kontrolou. Len sa mi to zdalo? Občas som si myslela, že som sa asi zbláznila, veď toto a hento bežné bábätká nerobia… Alebo je to normálne? Nemala som sa o tom s kým porozprávať, prvé roky jej života som bola na všetko sama. Neskutočne sama, stratená! Kým som s ňou bola doma, dalo sa to zvládať. A čo s ňou raz bude v škôlke? Ako zvládne tlak kolektívu, režim, pravidlá? O tom sa porozprávame v najbližších blogoch, teraz sa vráťme na začiatok...
Moje bábätko mi od začiatku nastavilo jasné pravidlá a ja som sa snažila zo všetkých síl, aby som bola dosť dobrou mamou. Vo vnútri ma tajne hlodal dusivý pocit, že to jednoducho nedokážem. Keby mi vtedy niekto povedal, že si prvé tri roky ani na chvíľu neoddýchnem a nesadnem (spánok ani nespomínajme), zaťukala by som si na čelo. Veď to sa nedá zvládnuť! Aká som len bola naivná, však, mamičky?
Emmka na mňa už v pôrodnici skúmavo hľadela tými svojimi veľkými očkami. Dlhé sekundy neodtrhla pohľad! Je to normálne? (Pri nadaných deťoch je to bežné.) V izbe sme boli tri mamičky. Ony vedeli svoje detičky ľahko uspať. Nadojčili ich, prebalili a bábätká sladko zaspinkali. To moje nie. Emmka chcela rovno objavovať svet!
V pôrodnici neustále plakala. Mohla som ju dojčiť celý deň aj celú noc, sestričky sa ju snažili prikrmovať (to sa mi nepáčilo, plakala som), ale nič nepomáhalo. Ona nespala! Občas si zdriemla (asi tak na pol hodinku), a potom bola hore aj ďalšie dve. A celé noci! Iné mamičky nevyberali bábätká z perinky, ja som si ju položila vedľa seba (a na seba), neustále som sa s ňou ticho rozprávala. Mala som pocit, že to odo mňa očakáva. Bolo mi trápne mlčať! Videla som, ako čaká na moje reakcie, ako so mnou túži komunikovať. Niekoľko dňové bábätko! To nemôže byť normálne… (Pri nadaných deťoch bežná vec). Pamätám si, ako som plakala, až mi srdce pukalo. Nevládala som, už vtedy! Prečo ju nestačí nakŕmiť a položiť do postieľky? Prečo nerobí to, čo sa od nej očakáva? Tento moment by som vyzdvihla. Emmka NIKDY nerobila to, čo sa od nej ako od bábätka očakávalo. To bol pre mňa ťažký úder, s týmto dodnes vnútorne (a občas aj poriadne nahlas) bojujem.
Bol to tvrdý výcvik materstva, hneď od prvého dňa. Po rokoch to už viem porovnať – s druhou dcérou som zažila relax v pôrodnici. Zinku som pre zmenu musela budiť na dojčenie, lebo neustále spala. Vesmír ma odmenil, dnes sa na tom už len smejem. Ale vtedy mi nebolo všetko jedno.
Keď sme prišli z pôrodnice domov, Emmka konečne lepšie spávala. Dokázala som ju výlučne dojčiť, žiadne prikrmovanie sa nekonalo. Aj ja som si – tak ako mnohé iné prvorodičky - od sestry v nemocnici vypočula, že na také bradavky sa moja dcéra nikdy poriadne neprisaje. Nakoniec som ju dojčila 2,5 roka a prestala som až vtedy, keď som otehotnela s druhou dcérou. Emmka si okamžite všimla zmeny v mlieku a prestalo jej chutiť. Až taká bola citlivá!
Zistila som, že jej v pôrodnici prekážal nemocničný hluk. Ona intenzívne vnímala všetko, čo sa tam dialo - a možno aj to, že som bola smutná a zúfalá. Po rokoch som zistila, že to mohlo byť spôsobené aj nadaním (nielen u Emmky, ale aj u mňa). Neustále senzorické vyrušenia, chaos, hluk, krik, neschopnosť nájsť si svoje hrejivé miesto a pocit bezpečia. Ťažko som niesla obrovskú zmenu, v ktorej som sa ocitla. Nemala som vlastný priestor, kde by som sa utiahla so svojím uboleným telom. Nikdy predtým som nezažila taký tlak cudzieho prostredia, v ktorom som musela fungovať a nejako sa postarať nielen o seba, ale aj o túto novú vzácnu bytosť. Druhý pôrod bol už lepší, vedela som, čo ma čaká a snažila som sa pre seba a moje druhé bábätko vybrať iné prostredie.
Emmka odmietala akúkoľvek fľašu, cumlíky poctivo vypľúvala. Snahy našich babičiek zakaždým vyšli nazmar. Nechápali to, vraj ako je možné, že to dieťa neprijme cumlík? Veď všetky bábätká ich milujú! Nuž, to moje bolo zrejme z iného cesta. Bola som na dcérku hrdá, že už vtedy si vedela jasne vykomunikovať, čo presne potrebuje.
Od začiatku sa celá rodina prispôsobovala jej potrebám - nie naopak. Cítila som k svojmu dieťaťu silnú dôveru, nechala som sa viesť. Vytvorili sme si vlastný režim a o pár dní sme boli také prepojené, že som prestala vnímať svet okolo seba. Pamätám si, že som sa nedokázala rozprávať s dospelými ľuďmi. Neustále som vnímala každý jeden Emmkin pohyb, jej pocity, potreby. Nič pre mňa nebolo také dôležité ako ona. Aby bola v pohode. Aby mala všetko, čo potrebuje. Bavilo ma sledovať, ako sa mení, ako vníma, ako reaguje. Nikdy som nezažila také intenzívne prepojenie s druhým človekom. Ľudia okolo mňa tomu nerozumeli.
Emmka bola úžasné bábätko. Milovala každý jeden podnet, ktorý sme jej poskytli. Od prvých týždňov veselo džavotala, reagovala na našu reč, intenzívne komunikovala. Vyvíjala sa veľmi rýchlo, kopala nožičkami, skoro dvíhala hlavičku, otáčala sa v postieľke. Sadla si presne v pol roku, chodiť začala v 10. mesiaci, a keď mala rok, už rozprávala v krátkych vetách. Od narodenia vydávala intenzívne zvuky a od roka a pol už dokázala plynule hovoriť. Vychovávali sme ju dvojjazyčne, nemala problém ani s jedným jazykom. Toto som napísala psychologičke do dotazníka, ktorý som vyplnila pred diagnostikou intelektu (Emmka, 4 roky): „Nonstop rozpráva, ústa sa jej nezatvoria od rána do večera.“To sa dodnes nezmenilo. Aj mňa moji rodičia volali „rapotačka“, takže jej to nemôžem vyčítať.
Také boli naše prvé mesiace s Emmkou. S dievčatkom, ktoré je iné – je to úžasné dieťa, ktoré by potrebovalo aspoň 4 rodičov, aby mala dokonale uspokojené všetky potreby. Priznávam (aj v mene manžela), sme vyčerpaní. Ale o tom vám porozprávam v ďalšom príspevku.
Autor: Anikó Mituchová
