Autor: Anikó Mituchová, 3.11.2025
Existuje veľmi častý mýtus o intelektovo nadaných deťoch, že sú málo empatické. Možno vás prekvapí, ale je to presne naopak! Pojem empatie, ktorý psychológovia dnes tak často používajú, definuje schopnosť vycítiť, vnímať, pochopiť a dokonca aj intenzívne prežívať emocionálny stav druhého človeka.
Vďaka empatii dokážeme s ľuďmi úprimne komunikovať, napojiť sa na nich, vnímať ich pocity. Empatiu rozlišujeme od sympatie, kedy prežívame k druhému človeku pozitívne pocity.
Ako píše francúzska autorka Jeanne Siaud-Facchin vo svojej knihe Superinteligentné dieťa, intelektovo nadané deti majú vysokú schopnosť empatie. Mimoriadne sofistikovane vnímajú citový stav druhého človeka. Zaujímavým momentom je, že na tento citový stav spontánne reagujú. Vycítia aj ten najmenší záchvev emócie, ktorá človekom práve lomcuje.
A teraz zadržte dych! Môže sa stať dokonca aj to, že intelektovo nadané dieťa vycíti emocionálny stav dospelej osoby už v okamihu, keď si to ona ešte ani nestihla uvedomiť! Vycíti také pocity, ktoré sa v druhom človeku ešte ani nestihli zvedomiť, prípadne tieto pocity potláča - alebo ich nechce cítiť.
A sme doma, však, rodičia? Toto je presne ten čudný znak nadania, ktorý som dlho nedokázala pomenovať, až kým som si vysvetlenie neprečítala v tejto veľmi cennej knihe. Vždy som mala pocit, že dcéra reaguje na moje podvedomie, na moje vnútro a nie na to, čo som práve ukazovala svetu. Nemohla som pred ňou nič predstierať. Keď bola bábätko, napojila sa na moju psychiku a bola v pohode iba vtedy, keď som bola skutočne spokojná aj ja. Ak som cítila hnev, ale navonok som sa usmievala, jej správanie mi nastavilo okamžité zrkadlo.
Ak sme s manželom neboli na seba napojení a riešili sme problémy, naša rodinná pohoda sa v okamihu vychýlila. Dcéra poplakávala, nevedela spať, odmietala spolupracovať, bola jednoducho ako odtrhnutá z reťaze a mňa to ešte viac vyčerpávalo. Kým bola veľmi maličká, snažili sme sa minimalizovať rušivé faktory, uzavreli sme sa do vlastnej bubliny, venovali sme jej maximum času a energie. Nedalo sa inak, žiadne výlety nehrozili, cesty autom boli hotové utrpenie. Zmenili sme prostredie a dcérka reagovala zvláštne, prehnane, s obrovským plačom. Prišla návšteva? Večer sme si „vychutnali“ aj 3-hodinový plač. Ja som vedela, čo sa deje, prečo to moja dcéra robí. Svojmu okoliu som to ale vysvetliť nedokázala. A kruh mojej osamelosti sa uzatváral, boli sme my traja proti celému svetu…
Neskôr, keď už bola dcérka väčšia, neustále som sa s ňou rozprávala, opisovala jej svoj vnútorný svet. Okrem toho, že sa dostávala do neustáleho kontaktu s materinským jazykom, aj ja som sa vďaka hlasným monológom upokojila. Bol to náš spôsob, ako sa dostať znovu do pohody.
Keď prišli priatelia na návštevu, vytrhlo nás to z režimu a dcérka si žiadala späť svoj pokoj – plačom, mrnčaním. Vyžadovala si neustálu pozornosť, chcela sa dlho-predlho dojčiť a ja som nevedela prehodiť s kamarátkami ani dve vety. Trvalo to celé roky. Moja intelektovo nadaná dcéra si vyžadovala skutočne 120 % môjho času a plnej pozornosti. Aj preto je výchova týchto detí neskutočne náročná a rodičia potrebujú pomoc. Ani najbližšia rodina často nedokáže pochopiť, čo títo rodičia prežívajú – pretože im to ani nevedia opísať. „Prečo to dieťa tak rozmaznávaš? Veď ho polož, neuč ho na ruky, ono si zvykne.“ Nie, nezvykne si a život tejto rodiny sa bude iba zhoršovať. Toto nie sú rady, ktoré pri výchove týchto detí zaberajú. Pomôže len empatia a citlivé ucho, ktoré si bez odsudzovania takýchto rodičov vypočuje. A tiež skupina iných rodičov, ktorí si prechádzajú niečím podobným. Ale o tom si napíšeme niekedy nabudúce.
Niekedy je možno až „prehnaná empatia“ týchto detí vyslovene pudová, mohli by sme ju prirovnať k zvieraciemu inštinktu. Aj pes inštinktívne vycíti, keď sa ho človek bojí a na strach reaguje agresivitou. Iné zviera zasa svojím správaním komunikuje blížiacu sa búrku. Takto dokáže inteligentné dieťa vnímať vznikajúci konflikt medzi dvoma ľuďmi, dokonca ešte predtým, ako medzi nimi odznejú bolestivé slová, ktoré samotnú hádku vyvolajú. Niekedy môže dieťa reagovať skôr, než hádka vznikne – a to len preto, aby sa ju pokúsilo oddialiť, odvrátiť. Dospelí tomu, samozrejme, nerozumejú. Nechápu, o čo sa dieťa snaží, prečo chce „už zase“ prilákať pozornosť na seba. Pretože ono zúfalo nechce, aby sa jeho rodičia opäť hádali… Autorka v knihe ďalej píše:
„Manon je v škole veľmi tichá. Cíti, že pani učiteľka je smutná. Pre ostatné deti je ale tento deň rovnaký ako inokedy.“
„Františkov otec príde domov a každému dá pusu. Večera prebieha podľa bežného scenára, muž je na prvý pohľad rovnako veselý ako vždy. Malý Ferko je ale aj tak nepokojný. Pochopil, že jeho otec mal ťažký deň a niečo ho trápi. Hoci muž o tom nehovorí, chlapček to predsa len vie a tíško trpí, tak ako jeho otec. Len a jedine on vníma mužove pocity. Ani jeho matka, ani súrodenci si nič nevšimnú, ani len náznaky.“
Keď si naplno uvedomíme a precítime túto výnimočnú schopnosť nadaných detí, môže to zmeniť celú hru. Celú výchovu. Celý deň v škole. Je to obrovská zodpovednosť nielen pre rodičov, starých rodičov, ale aj pre pedagógov a ľudí, ktorí sa počas výchovy týchto detí dostanú do ich blízkosti. Je dôležité, aby sme sa nesnažili vychovávať iba deti, ale hlavne seba. Tieto deti neznesú pretvárku. Chcú žiť v pravde. Chcú, aby sme boli autentickí, vysvetlili im, ako sa cítime, prečo sa tak cítime, čo sa deje. Ony vnímajú, že sa niečo deje. Chcú byť na nás hlboko napojení. A toto hlboké napojenie im dodáva životnú energiu, vtedy sú skutočne šťastné a môžu sa sústrediť na seba. Ak sa v miestnosti pri vás nachádza intelektovo nadané dieťa, ste videní a vnímaní. Naplno, neustále. Čo s tým urobíte?
